Tvorba nasilu nemá silu

22.05.2023

Ja by som sa asi hnala len preto, aby som držala tempo s niekým iným ale nie preto, že ma to reálne tak napĺňa. A to by pre mňa znamenalo, tvoriť nasilu. A tvorba nasilu nemá silu. Je to len taká atrapa tvorenia a umenia. Pre mňa, aby ku mne prichádzali nápady a kreatívne riešenia akýchkoľvek výzviev, s ktorými sa potýkam znamená, ukľudniť sa, dať priestor svojej mysli nech vypľuje všetok ten balast – to robím práve v tejto chvíli. Vypisujem sa z balastu mojej mysle, nech pod ňou môžem nájsť to, čo je reálne hodnotné pre mňa, pre moje okolie. A ja už ten rozdiel veľmi dobre poznám, vlastne vždy som to poznala, len som si to nechcela priznať. Keď som robila niečo (písala, fotila, vymýšľala projekt, atď.), aby som zostala pre svoje okolie relevantná a zaujímavá, tak v tom bolo klamstvo a veľa napodobovania práce niekoho iného. A to ma nevyživuje, skôr naopak, berie mi to energiu. Ups, teraz som si uvedomila, že som mala na chvíľu písací flow a moja myseľ hneď priskočila, že z toho spravím(e) článok a zverejním(e) ho niekde alebo ho niekam pošlem(e) a nastal skrat. Flow skončil, ďakujem, ahoj. Učím sa s tým pracovať. Robiť veci bez nutnosti brať do úvahy, komu všetkému to ukážem a či sa to bude páčiť, alebo čo by na to kto povedal. Lebo v takej chvíli u mňa nastáva stresová reakcia a zamrznutie, prípadne útek zo spoločnosti, v ktorej si neviem akosi nájsť miesto.

Robiť veci vtedy, keď sa nikto nepozerá, nikoho to nezaujíma, ale ja mám z toho radosť. Nou stress, nou tlak na výsledok. V posledných mesiacoch dostávam hint takého života, aké by to bolo, aké to je príjemné a čo z toho všetko vzniká. Toľko inšpirácie a nápadov. Je to teraz ako keď sa učím pridávať plyn a púšťať spojku.

Už sa cítim príjemnejšie, práve som si povedala, že toto nemusím nikomu ukázať. Nemusím to nikde zverejňovať, aj tak sa cítim niekedy ako vykorisťovaná, lebo okamžite keď mi napadne niečo bohaté, dávam to von a nechám nech sa to rozplynie vo vedomí ostatných ľudí rýchlosťou svetla a mne nič z toho neostane. Rozumiete mi? Ja verím že niekto áno, že toto nie je tak výnimočné, ako to na mňa ešte v minulosti pôsobilo.

Práve som si uvedomila, že najlepšie mi to celé šlo vtedy keď o nič nešlo. Keď som sa len prvýkrát učila pracovať s foťákom a písať texty a chcela som sa len vyjadriť, len preniesť svoje nápady niekam "von". Vždy ma vydesili všetky tie reakcie a hodnotenia okolia, karmy na blogoch a súťaže s fotkami, kto to vyhrá a to všetko znamená, že zvyšok hodnotu nemá. Uverila som tomu. Že to čo tvorím, vymýšľam, myslím ja, nemá hodnotu. A tak som prestala.